Vznik prvého golfového ihriska v novodobej histórii tohto športu na Slovensku v polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia odštartoval jeho prudký rozvoj.
Siluetu obce Bernolákovo (historický názov obce Čeklís) pri pohľade z planín Podunajskej nížiny už temer 300 rokov nezastupiteľne charakterizuje i barokovo formovaná hmota esterházyovského kaštieľa. Postaviť ho dal jeden z významných predstaviteľov rakúsko-uhorskej šľachty, príslušník grófskej vetvy rozkošatenej rodiny Esterházyovcov, chorvátsky bán a krajinský sudca Jozef Esterházy (1682 -1748) ako výraz svojho postavenia na cisárskom dvore i ako ťažiskový objekt svojho rozľahlého vidieckeho panstva v bratislavskej župe.
Výstavba kaštieľa prebiehala podľa zachovaných dobových záznamov v rokoch 1712 – 1722, rok ukončenia stavby kaštieľa 1722 bol dokumentovaný nápisom na stredovej veži objektu, no stavebné práce v okolí hlavnej budovy a širšom exteriéri pokračovali až do konca decénia. V prvej slovenskej odbornej historickej práci o kaštieli v Bernolákove zroku 1955 sa uvádza, že bol postavený podľa plánov významného dobového barokového architekta a staviteľa, ktorým bol Johann B. Fischer z Erlachu, pôsobiaci v centre monarchie a jeho širšom okolí. V iných odborných zdrojoch sa uvádzajú i ďalšie autorské osobnosti (Martinelli, Pilgram), preto možno predpokladať, že na finálnom architektonickom výraze kaštieľa sa podieľalo viacero vtedy žiadaných tvorcov.
Renovovaný barokový kaštieľ i jeho priľahlé parkové priestory sa v tom období stali vyhľadávaným miestom stretnutí príslušníkov rakúsko-uhorskej šľachty a v r. 1766 tam dokonca svoje narodeniny oslávila cisárovná Mária Terézia. Možno konštatovať, že čeklísske esterházyovské sídlo bolo v druhej polovici 18. storočia významným centrom spoločenského života príslušníkov cisárskeho dvora, čomu zodpovedala na svoju dobu veľkolepá úroveň jeho architektonického a výtvarného formovania i vnútorného vybavenia. Kaštieľ bol nesporne ťažiskovým objektom, no priestorovú kvalitu sídla umocňovali i rozsiahle parkové úpravy v okolí, ktoré v bezprostrednom kontakte s kaštieľom aplikovali princípy francúzskej slohovej záhrady (geometrizácia, strihané vegetačné prvky, fontány, skulptúry) a vo vzdialenejších polohách využívali tendencie anglickej krajinárskej školy (prírodným tvarom blízke komponované zoskupenia s účelovými objektami). Sformoval sa tu postupne komplex, ktorý bol temer celé storočie príkladom architektonickej a krajinnej harmónie významného šľachtického sídla stredoeurópskeho formátu a zároveň hmotným svedectvom progresívnych foriem kultivovaného využívania krajiny.
